Prof. RNDr. JOZEF  MICHALOV, DrSc.

Môj pôvod

Pochádzam z kraja, kde dlhé roky žili vedľa seba Slováci a Nemci.  Slováci žili a žijú v dedinách Kľakovskej doliny, Horných Hámroch, Malej Lehote a Bystričanoch. Nemci žili na Píle a na Veľkom Poli.  Stretávali sa na lúkach v chotári pri kosení  trávy, pri pasení, chodili rovnako na trhy do Žarnovice a na jarmoky na Veľké Pole. Rovnako chodili spolu na žatevné práce na Južné Slovensko. Rovnako sa stretávali na zábavách, nemeckí chlapci sa ženili so slovenskými dievčatami a naopak. Keď sa nemecký mládenec priženil do slovenskej  dediny, nikto ho nenútil k zmene jazyka, sám od seba hovoril len po slovenský a nenútil deti aby sa učili nemecký a naopak, keď Slovák, alebo Slovenka sa oženil, alebo vydala za nemeckého mládenca a išla za nevestu, alebo zaťa do nemecky hovoriacej dediny, automaticky hovoril len nemecky. Takto žili títo ľudia vedľa seba a nemali žiadne spory medzi sebou, až do príchodu Hitlera, do 2. Svetovej vojny.

Tak sa stalo, že mládenec Michal Palatínus z Píly priženil sa do slovenskej dediny Horných Hámrov do rodiny Oslanovcov. Jeho maželkou sa stala Mária Oslanová, moja stará matka. Teda moja matka Jozefína rodená Palatínusová bola z národnostne zmiešaného manželstva, slovensko-nemeckého. Lenže starý otec Michal, ktorý zomrel po návrate z frontu 1. svetovej vojny na týfus, nenaučil ani jedno dieťa po nemecky, lebo ako som už povedal, Nemec prišiel na slovenskú dedinu a tak musel sa stať praktickým Slovákom.

Otec Jozef Michalov pochádzal z Ostrého  Grúňa a otcova matka bola z Hrabičova zo slovenskej dediny a tak obidvaja rodičia už boli Slováci. Hovorili len po slovensky.

Po stránke náboženského vyznania celá oblasť, ako slovenská, tak nemecká hlásila sa a praktizovala rímsko-katolícke náboženstvo. Toľko o mojom pôvode.

Ako som vznikol?

Otec Juraj ťažko onemocnel. Matka Mária hovorí staršiemu synovi Jozefovi: „Jožko, otec je ťažko chorý, kto bude robiť na hospodárstve? Porozmýšľaj o ženbe. Jozef mal v tom čase len 21 rokov. Bol ešte veľmi mladý, aby rozmýšľal o ženbe, ale situácia ho prinútila rozmýšľať v duchu rady matky. Veci sa ujala najstaršia sestra Anka, ktorá bola vydatá za Martina Barboru v Župkove. S rodinou Barboru bola v príbuzenstve rodina Baniary z ktorej pochádzal  Jozef Baniary, manžel Márie rodenej Palatínusovej z Moraz Doliny. A tak Jožkova sestra Anka a sestra Jozefky Mária, manželka Jozefa Baniaryho začali Jožkovi pomáhať. Sestra Jozefína bola ešte slobodná a  žila s matkou a najmladším bratom Štefanom  a sestrou Katkou na Moraz Doline. Slovo dalo slovo a Jožko si nechal poradiť od sestry Anky a zoznámil sa s Jozefínou z Moraz  Doliny, na hranici dvoch chotárov, Novobanského a Horno-Hamorského. Netrvalo dlho a ruka bola v ruke. Jozefka si dala poradiť od jej sestry Marky vydatej v Župkove a ako dievča z chudobnej rodiny poslúchlo radu matky a sestry, prijalo ponúkanú ruku Jozefa z Ostrého Grúňa. Netrvalo dlho a svadba bola a Jozef si v lete roku 1929 odviedol nevestu Jozefínu Palatínusovú[1] do Ostrého Grúňa. Ostrogrúnske ženy všelijako pozerali na novú nevestu v dome Juraja Michalova. Dlho ju odsudzovali, že  do roka od sobáša nezaplakalo  dieťa u Michalov. To dieťa prišlo až v štvrtom roku manželstva 14. júla v roku 1933. Ako prvé dieťa bol chlapec, ktorému pri krste dali meno po otcovi Jozef. Dieťa od narodenia bolo veľmi choré, trpelo mnohými chorobami a lekári mu nedávali veľkú nádej na život. Raz  keď matka s dieťaťom išla od lekára plná bolesti, že dieťa podľa lekárovej predpovede bude žiť asi tak dva týždne, matka vo svojej zúfalej situácii ponúkla Bohu dieťa slovami: „Pane Bože ak tento chlapec bude žiť obetujem ti ho! Takto užialenú matku potom stretla na moste nad Kľakovským  potokom v Žarnovici pôrodná baba zo Žarnovice, potešila ju, nebojte sa chlapec vyzdravie, vzala ju do jej domu a dala jej bylinky s ústnym receptom ako má dávať piť odvar z byliniek a kúpať ho v odvare byliniek. Pán Boh žehnal tejto rade a chlapec vyzdravel a Pán si prišiel pre chlapca keď sa rozhodoval čím bude a čo bude robiť. Isteže od tohto momentu život chlapca sa vyvíjal tak ako každého dedinského chlapca.  V štvrtom roku jeho života dostal bračeka Augustína, ktorého musel kolísať a robiť mu spoločníka v čase zaneprázdnenia matky, alebo starej mamy.

Už od chvíle, ako začal hovoriť, matka ho naučila modliť sa. Škola modlitby bola veľmi jednoduchá. Ráno, keď matka varila, Jožko si kľakol vedľa stola na ktorom matka hajkala cesto na rezance a opakoval po matke slová Otčenáša a Zdravas Mária. Neskoršie Verím v Boha a Desatoro. Takúto jednoduchú katechetickú školu absolvoval a v spojení s učením pána farára na hodinách náboženstva a pravidelnou účasťou na  svätej omši každú nedeľu[2] chlapec dostával do seba poznatky o Bohu a jeho dobrote.

Veľmi pozitívny vplyv na chlapca mala veľká mariánska úcta v rodine. V izbe na čestnom mieste v malej drevenej skrinke za sklom bola umiestnená pekná socha Panny Márie Lurdskej. Socha bola vždy obklopená pekným vencom a kvetmi. Stará matka ako aj maminka (matka) sa pravidelne pred sochou modlievali svoj povinný desiatok svätého ruženca ako členky Ruže.  

Pastier a žiak   

Keď mal Jožko päť rokov stará mama ho vzala a išla s ním na pasienku s kravami. Pri vkročení na pasienku dala škrupinu z vajca dole a potom kúsok z vajca a kúsok chleba dala  chlapcovi (mne) a zostatok škrupín z vajca a kúsok chleba vložila pod skalu na pasienke, aby sa kravy dobre pásli a tak malý Jožko začal každé ráno po vypití hrnčeka čerstvého mlieka a zjedení krajca chleba s maslom putovať s kravami na pasienku. Keď prišla o rok povinnosť chodiť do školy, matka to riešila tak, že prišla synčeka vymeniť. Priniesla mu kapsu s knižkami a Jožko putoval z pasienky rovno do školy. Domáce úlohy si robieval po večeroch s pomocou matky a čo bolo potrebné sa naučiť to robil pri pasení. Za pomoci matky  naučil sa čítať a písať a potom už nebolo potrebné ho do ničoho nútiť, lebo  strašne rád  čítal rozprávky a cestopisy. Najviac kníh som prečítal pri pasení dobytka alebo husí. Isteže neutekal som od kolektívu pastierov a nepredstavoval som niečo iného než ostatní chlapci a dievčence na pasienke. Medzi pastiermi, najmä staršími som nachytal nie málo zlých návykov, čo mi neskoršie vadilo v mojom správaní. Po príchode z pasienky domov, niečo som si zajedol a potom som vzal kôš a bežal na šúštie[3] do lesa, ako podstielku pod dobytok a za tým denný kolotoč povinností pokračoval. Keď tieň domu prišiel na skalu na dvore, musel som znovu vyhnať dobytok na pasenie a do večera som mal postarané o program. Po návrate z pasenia, musel som si urobiť ešte úlohy a všetko, čo bolo potrebné si pripraviť do školy, lebo ráno na to nebolo času. Ráno najprv ísť s dobytkom na pasienku a potom ako som to už uviedol do školy.

Keď mi bolo desať rokov dostal som  druhého bračeka Štefana, o ktorého zábavu som  sa musel ešte viac starať, lebo starká už nevládali, väčšinu dňa preležali. Otec bol ako  lesný robotník a furman takmer celý deň v lese, zavčasu ráno odchádzal do hory za prácou. Všetka starosť o domácnosť, hospodárstvo a pestovanie zeleniny zostávalo na pleciach matky. Pochopiteľne ako najstarší syn  bol som jej pravá ruka, či doma, alebo na roli. 1. septembra 1939 začal som chodiť v rodisku do školy.  Základnú školu včítane 6.triedy[4] som vychodil v rodisku. Dvanásť rokov svojho detstva a mladistvého veku som prežil v rodisku u rodičov.

Národné povstanie, druhá svetová vojna

Jedného septembrového dňa sme pásli na horskej lúke nazývanej „Búcovka“, na ktorej bol postavený prekrásny pavilón z dreva. Štíty boli pekne ozdobené a vo vnútri to bolo pre nás chlapcov z dediny niečo úplne neznáme. Zrazu sme počuli hučanie aut. Do tých končín obyčajne chodili páni z Lesného riaditeľstva zo Žarnovice. Lenže tentoraz to neboli páni horári, ale vojaci. Reakcia chlapcov bola veľmi zvláštna, vzrušene skríkli: „Vojaci!“ Prvý, ktorý vystúpil z auta bol dôstojník, mal hviezdičky na pleciach, pištoľu na páse a koženú kapsu, prehodenú cez plece na pravú stranu. Jeden z pastierov skríkol: „Aha, ten môj Lyso ako sa ich naľakal“ – smejúc sa už na plné ústa. No nielen Lyso sa naľakal, ale aj pán dôstojník – dodal ujo Daš. Chlapci sa pýtali uja Daša, načo sem idú, čo tu budú bývať? –  Hej prikyvol hlavou starý Daš. – Taký pekný pavilón postavili pre vojakov, veď tam môže bývať prezident – hovoria medzi sebou chlapci – hrúza, toľké peniaze to stálo, tie pekné slniečka na štítoch, pekné schody – lesklé ako zrkadlo, v izbách parkety, parádne lavóre na umývanie (keramické umývadlá) a záchody – porcelánové misy  vo vnútri. Kto to bude vynášať ten smrad! – pýta sa Lacko a pokračuje – akí sú hlúpi tí páni, krúžinu majú pod nosom a oni si záchody postavia v dome. – Čo hlúpi? – ba špinaví ako naše kravy! – aj tie sa vylajnia pod seba – skočí do reči Janko. – Nemajte strach o nich, dobre to majú rozmyslené – vysvetľuje ujo Daš – zakaždým to spláchnu vodou tak, že potiahnu retiazkou čo tam visí a voda s veľkým hrmotom stečie z nádrže do misy a odnesie všetko do jamy, vykopanej mimo domu. Čo, v lete to bude smrdieť, strýc? – odpovedajú chlapci.

Medzi tým dôstojník pozdraví: „Dobré ráno ujo! – preruší rozhovor pozdravom dôstojník, ktorý prišiel ku skupinke, sediacej na násype štiete. – Pán Boh daj! – Vitajte chlapci – usmievajúc sa odpovedá a podáva ruku ujo Daš dôstojníkovi. – Tak už ste prišli? – Čakal som Vás v noci. – Nedalo sa skôr, a je všetko pripravené? – pýta sa dôstojník. – Poďme si to pozrieť! – Mocným hlasom hovorí dôstojník.

Kamaráti, vyzýva Jožko ostatných,  slnko je už vysoko, poďme domov! – Myslím, že doma bude lepšie. – No, poďme – ticho hovoria chlapci – kým sa dá prejsť cez  cestu, lebo ak nám zatarasia cestu autami, potom neprejdeme s kravami. Chlapci už opúšťajú Búcovku so svojim stádom a starý Daš je stále s dôstojníkom v Pavilóne. Zo zaujímavého divadla vyruší chlapcov vojak, ktorý stojí na križovatke úzkokoľajnej železnice a cesty. – Poďme chlapci s tými kravami! No, poďme! – vyzýva jeden z chlapcov – z Kopanej cesty to budeme lepšie vidieť.

Malé stádo s malými pastierikmi pomaly kráča Kopanou cestou domov. Chlapci si robia žarty z vojakov sediacich na autách. – Pozri sa, ako keby ste bukovce nasadili doradu! – hovorí Janko – akí sú srandovní. Aha, ten guľomet na streche auta ja ako keď koza kvočí pri čúraní – dopĺňa Rudko. Aká je to sranda, tí vojaci, ako keď sa malé deti hrajú na cínových vojáčikov, vieš takých o akých je písané v čítanke – skočí do reči Jožko Jankovi – len šable majú trochu kratšie a  tie hrnce na hlavách viac guľaté. V tom by sa dobre varelo. Celou cestou domov si chlapci robili žarty z výstroje vojakov. Takéto bolo moje prvé stretnutie s povstaleckou armádou v roku 1944, ktorá po potlačení Národného povstania sa stiahli do hôr a armáda sa stala partizánskou armádou.

Začiatky štúdia

V septembri 1944 som mal ísť do Štátnej meštianskej školy do Žarnovice, lenže  Žarnovica v tom čase bola okupovaná nemeckými vojskami a tak sa tam nezačalo vyučovanie. V Ostrom Grúni sa začalo v septembri vyučovať a tak som pokračoval v 6. ročníku osemročnej školy. Vyučovanie prebiehalo aj po vianočných prázdninách, ale, len do 18. januára 1945. 18. januára po čas vyučovania  zrazu pred školou zastali dve nemecké samohybky (obrnené autá s pásovým pohonom). Vojaci vstávali ako keby sa chceli pretiahnuť z dlhého sedenia, učiteľ uteká von z triedy k nim a dlho sa s nimi rozpráva a skladá ruky pred nimi. Za nim vybehla aj jeho kolegyňa zo školského bytu. My sme boli  vystrašení v triede, videli sme ako učitelia skladali ruky ako keby prosili. Vojaci sa smiali a postupne si sadali do aut a pokračovali smerom do Kľaku. Po malej chvíľke prišiel učiteľ a povedal nám: „Deti, dnes sme už skončili – utekajte domov! – Nie, počkajte! – len tí, ktorí sú z Michaleje a  Jánošeje dvorov,  z Vŕšku, od Štefankov, Kašovcov a Maslenovcov. – Ponáhľajte sa domov! – Tí, ktorí sú z horného konca dediny, choďte len do najbližších domov a keď sa esesáci vrátia z Kľaku potom choďte domov, skôr nie – lebo by vás mohli zastreliť – tichým a smutným hlasom skončil učiteľ. A tak sa aj v rodisku skončilo vyučovanie, lebo v nedeľu 21. januára nemecké SS gestapo vykonalo výpad do Kľakovskej doliny proti partizánom.

Krvavá nedeľa

Všetko spí, nepočuť nič, okrem melodického žblnkotu potoka a hučania hôr. Nočnú tmu občas narúša Mesiac, ktorý oblizuje svojim chudobným svetlom zasnežené stráne doliny zvieranej juhovýchodnými výbežkami Vtáčnika.

Hodiny idú stále dopredu. V kuríne sa  prvý krát  ozve kohút, mesiac bledne, hviezdy postupne strácajú svoj jas. Obrysy hôr sa rozjasnievajú. Deň tlačí noc, pribúda svetla a kohút spieva už tretí krát. Žena budí muža – Vstaň, starký! Treba kŕmiť. Ale veď je nedeľa, pospime si, zahovára muž. Je už skoro vidno, žena leží a díva do okna. Chvíľu porozmýšľa, rada by sa aj ona obrátila a spala ďalej. Vstáva, oblieka sa a rozmýšľa, čo všetko ju dnes čaká.

– Bum, tŕŕŕ...!

- Bože, čo je to? – pýta sa nahlas. Pozrie cez okno do doliny na cestu. Otočí sa a s trasúcim hlasom volá do izby : – „Vstávajte, Nemci idú!“ „Čóó, Nemci? – pýta sa manžel. – Hej rýchlo vstávaj! – opakuje rozčúlená žena. Preľaknutý chlap skočí z postele, pozrie cez okno a hovorí žene: „Prepánaboha, veď je ich ako maku! Čo teraz robiť? ...“ – No, čo? Utekať nemôžeš – čakať, však nejako bude.  – Ty starká, počuješ? – Čo? – Neďaleko je prestrelka, asi sa partizáni stretli s čiernymi uniformami.

U Štefankov partizánska hliadka sa pokúša o boj, ale keď vidí presilu, uteká cez  dvor Izidora Debnára a poza humná do hory. 

Oko esesáka vidí, kam utekajú partizáni, viac ho nezaujíma – vydáva rozkaz...

Esesáci postupujú hore dedinou a kropia stráne olovom a krvou. Všetko je vystrašené – ľudia sedia doma za múrmi. Štekot guľometov  neutícha. Nad Jánošovcami zašteká guľomet. Partizáni hovoria „sme tu“. Dostávajú odpoveď. – Vydržia? Nie, ustupujú lesom, tratia sa. Niektorí chlapi utekajú do hory, ale už je neskoro. U Michalov, nad svahom hlbokej cesty na Úboči kričí chlap: „Jaj, Anča moja, deti moje!“ – Chytila ho dávka guľometu do stehna. Uteká ho ratovať švagriná, ktorá vie po nemecky, nakoľko pracovala v Nemecku,  vysvetľuje esesákom: „On nie je partizán!“ Úbohého odnesú domov. Doma leží bez lekárskej pomoci. Vidí plakať ženu a deti. Má veľké bolesti. Čaká na smrť. Áno, smrť, skončilo by sa jeho trápenie, ale čo deti a žena? Musím žiť!- hovorí sám sebe.

V tom istom čase do Štefankov (Dolných Dvorov) na okraj dediny prichádza druhá skupina esesákov. Vstupuje do domov. Nepýta sa povestným „Niks partizan?“ – ale kričí: „Sie sind alles partizanen!“ a ženie všetkých von. Chlapi, ženy a deti narýchlo oblečení idú. Idú ako stádo, idú ... z dolného konca dvorov hore a z horného dole. Prúd ľudí, hnaný esesákmi sa zbieha v dome Izidora Debnára. Vystrašení ľudia pozerajú na seba a pýtajú sa jeden na druhého: „Čo bude s nami? ...

Deň už pokročil. Slnko vysiela prvé lúče. Zlato a striebro sa ligoce na úbočiach. Začína sa nový deň, krásna januárová zimná nedeľa. Život sa začína, ale i končí.

V bránke Izidorovho dvora sa zjaví esesák s dôstojníckymi výložkami a so samopalom. Vchádza do kuchyne. Berie samopal, stane si na prah izbových dverí, položí ruku na spúšť ... a prvé životy hasnú. Niektoré z detí volá o pomoc: „Mamička, mamička moja, pomôžte mi!“...

– Bože, Paulína moja, deti mi strieľajú! – srdcervúcim hlasom zvolá nešťastná matka a uteká za deťmi.

– Nechoď tam, veď ťa zastrelia! – zdržiava ju suseda.

– Nie, ja musím ísť dnu! Opakuje a uteká aj s manželom do izby. Výstrely v izbe už nepočuť, vo dvore domu sa objavuje dôstojník a posunom rúk doplňuje „Alles!“. Vojaci, ktorí stoja okolo ľudí, násilím tlačia všetkých do domu. Prvé idú tri ženy a za nimi malý Ferko. Vkročia do kuchyne – „Bože dobrý, veď tí sú už zastrelení – aj nás?

– Pre Kristove rany vás prosíme ... so zopätými rukami prosia ženy dôstojníka.  Malý Ferko vidí, čo sa robí. Chytí ho hrozný strach – predbehne ženy, bojí sa, nevie čo robiť, krv sestry a hlas malého brata Jurka chlapca metie pod posteľ. Spamätá sa, že je pod posteľou, keď počuje výstrely , ktoré patria trom ženám, ktoré predbehol. Cez malú špáru vidí hrozné veci.

Vrah si nechá obeť postrčiť pred seba a strelí ju zozadu do hlavy. Vidí padnúť svojho otca i matku, brata a susedy. Počuje nárek a panický krik žien na podstienke domu – Pre pána Boha, veď nás idú strieľať!

Izba je už mŕtva, počuť len chrapot zomierajúcich a pod posteľou sa strachom trasie dvanásťročný Ferko, pod mŕtvolami stenajú ťažko ranení.

Keď je už izba plná, dôstojník opúšťa prah dverí medzi izbou a kuchyňou a stavia sa vo dverách kuchyne. Vonku čakajú obete, čaká teta, čakajú sesternice, bratranec, kamaráti. Čakajú na smrť. Prežehnávajú sa, svoji sa pevne chytia a vstupujú do domu smrti. Každá matka sa prosebne pozerá na vraha – ten má kamenné srdce, nepozná lásku, nepozná vieru, nepozná ... milosti plná ..., ani čo znamená prekrižovanie sa zbožných žien. – Zarapoce samopal – padá žena s mužom a deťmi. Žena cíti hrozné bolesti v hlave, je živá. Vonku sa ozýva plač a zúfalé výkriky ľudí. Počuje, ako ktosi zo zomierajúcich slabým hlasom volá: „Ferko, je tu môj Karol?“ – iný zasa – „Ferko podaj mi ruku! Ferko, podaj mi vody! A viac nič.

Manžel ešte dýcha. S námahou vytiahne si žena ruku spod mŕtvol a hľadí tvár manžela. Zbadá ranu, z ktorej pumpuje krv. Dúfa, že vstane, modlí sa za neho – stále čaká, že spolu vstanú spod mŕtvol – ale nevstáva, cíti ako ho mocne trasie niečo – raz, druhý raz – skonáva.

Vonku, vedľa mŕtvej sestry leží malá Anička, cíti bolesti – je pri vedomí. Počuje chrapot sestry Helenky a ticho jej hovorí – „Helenka, buď ticho, až odídu, vstaneme a pôjdeme preč“. Helenka to už nepočuje, krv sa jej pení z úst a pŕs ...

Vedľa leží strýc Ondrej so ženou a dcérou. Cíti bolesti v ramene, je živý aj dcéra je živá.

Skončil sa kanibalský masaker. „Víťazi“ postupujú hore dedinou, opúšťajú Štefankej dvory. V dome smrti a krvi ešte žijú ľudia, žije Ferko, matka dvoch už mŕtvych dcér, Paulína, malá Anička, strýc Ondrej a jeho dcéra Anka, možno aj iní. Ferko je zdravý, chvíľu počúva, či už odišli esesáci. Keď nepočuje nič, len chrapľavé stenanie umierajúcich, rýchle opúšťa mŕtvych rodičov, bratov a sestry, preskakuje mŕtvoly a uteká po ceste do Hrabičova. S námahou sa odplazí aj Anička, teta Paulína a strýc Ondrej s dcérou.

Streľba sa prenáša z Ostrogrúňského chotára do Kľakovského. Hrozné ticho vládne nad Ostrým Grúňom. Ľudia tŕpnu vo svojich chalupách – „čo bude ďalej?“

Okolo obeda smerom do Kľaku prešiel  trojkolesový motocykel   akási hliadka, o ktorej sa hovorí, že tá priniesla rozkaz zastaviť strieľanie, všetko evakuovať a vypáliť.

V Kľaku ľudí pred smrťou zachránil miestny pán farár Rudolf Klucha, ktorý si vyžiadal od Nemcov čas na prípravu farníkov na smrť. Za ten čas prišla spojka na už spomenutom motocykle, zo Žarnovice s nariadením prestať strieľať, všetko obyvateľstvo evakuovať a dedinu spáliť.

 Večer

Slnko sa pomaly skláňa nad horou. Dlhé tiene pravého výbežku Vtáčnika – Vígľaša zakrývajú dolinu. Sneh nadobúda tvrdú kôru. Všetci čakajú, kedy sa začnú vracať esesáci z Kľaku.  Medzi časom niekto priniesol správu, že u Štefankov ráno postrieľali ľudí. Po tejto správe nikto nečaká nič dobré. Otec hovorí susedovi – zaiste idúc dole, to isté spravia s nami. Čo robiť?, kde utiecť, všade je vojsko, všade číha smrť. Nakoniec otec hovorí susedovi: „Jano, keď mám zomrieť, nech zomriem tu v mojom dome, veď tu som do týchto múrov vložil svoje mozole!“ Sused súhlasí s názorom otca, lebo vie, že nieto východiska, len čakať na koniec.

Keď sa slnko stratilo a deň pohasol, vyšľahli v Kľaku prvé plamene blízko kostola. Chlapi hovoria, to horí fara. Šírka ohňa sa zväčšovala, to už celý Kľak horel. Na hornom konci Ostrého Grúňa pri kaplnke vidieť dlhý čierny zástup ľudí, ktorí pomaly postupovali dole Bankom popod Skalku.

Vyšľahujú prvé plamene aj v Ostrom Grúni. Nemci zapálili obchod, krčmu a hospodárstvo Liškovičovcov. 

Zástup postupuje bližšie, rozoznávame, že sú to kľakovské ženy, deti a starci, ktorých ženú pred sebou vojaci. Zástup prechádza dolinou a stráca sa na Pavleje môstiku. Blíži sa večer. Na oblohe sa ujíma vlády mesiac so svojim služobníctvom, keď na konci, alebo na začiatku Ostrého Grúňa u Štefankov vyšľahnú plamene. Nikto nevie čo robiť. Dolinu zavaľujú kúdele ťažkého smradľavého dymu, ako keby horeli vankúše s perím, alebo živé zvieratá, alebo guma a všetko možné. Stále nikto nevie, čo to je. Neskoro večer prichádza k nám Augustín Bielik od Štefankov.

Ľudia, vy nič neviete, a vôbec, vy ste živý? – hrôzou  naplnený a unavený sadá si na stoličku. Ubolené chlapské srdce nevydrží. Veľké a ťažké slzy padajú dole tvárou. – Učok, nemám nikoho. Týždeň som žil s mojou ženou[5]. Nemám nikoho, nemám nič. Nemám ženu, nemám rodičov. Nemám nič, nemám nikoho. Čo teraz ...? – Gustík, zostaň s nami. Zostaň u nás – vyspi sa! – hovorí otec. Zaiste si hladný – mama, daj mu jesť! – Nie tetka, nechcem, nechutí mi. Načo ešte žiť, načo žiť, prečo? – Ale Gustík, vyspi sa a bude to lepšie! – hovorí mu otec. – Učok, už nemáte sestru, ani švagra – sú mŕtvi, postrieľali skoro všetkých. – aj brata? – pýta sa otec. – Neviem! – odpovedá Gusto. Vlhké oči sa ligocú v slabom svetle petrolejky.  – Učok a viete, prečo je taký dym? – pokračuje Gusto. – Horia moji, horia vaši, horia všetci, čo boli postrieľaní – nafta a slama na mŕtvolách a možno živých zväčšuje plamene...

Vysilený a vyčerpaný Gusto si sadá na okraj postele, prevalí sa krížom a zo sna plače. 

Pondelok

Na druhý deň, v pondelok, všade je ticho, nikto nejde po ceste, ani popod horu. Nad Kľakom sa ešte vznášajú kúdele dymu. Slnko pomaly postupuje po oblohe. Je blízko desiatej, cez lavicu popri starej „šmykni“ ide malé dievča. Krivká, podopiera sa o palicu. Jej horký plač počuť ďaleko. Pri studni stoja ženy a pozerajú sa na idúce dievča. Niektorá zo žien prehodí – čie je to dieťa? – Ale Jožo, veď to je tvojej sestry najmladšia dcéra! – hovorí jedna zo žien, chlapovi stojacemu vedľa nej. – Bože, naozaj, malá Anička! – ona jediná žije – so slzami v očiach uteká dieťaťu naproti a pýta sa jej: „Anička, čo ti je?“ Dievča plače, nevie slova dať zo seba. – Učok, vezmite ma, nemám nikoho, len Vás a tetku (moju matku). – Čo ti je na nohu? – pýta sa jej. – Mám ju prestrelenú. – Kde? – Tu! – Strela prebehla cez stehenný sval zvrchu dole a vyšla nad kolenom. – Čo teraz? – k doktorovi? – to je nemožné! – rozmýšľa. – Mama, máme nejaké pálené? – Myslím, že niečo je. – Tak daj, aj čistú bielu šatku! – Umýva ranu, obväzuje nohu. Matka prináša mlieko a chlieb. – Anička, vezmi si a jedz, iste si hladná! – Veru tetuška, od soboty som nejedla. Spala som v chlieve, ráno, keď má zima prebudila, hneď so sa ponáhľala k Vám, ani doma som nebola.

Odpoludnia ktosi priniesol správu, že v nedeľu dopoludnia esesáci postrieľali ľudí v Novom Kľaku. Mŕtvoly rovnako ako u Štefankov zapálili a celý starý Kľak leží popolom.

Deň sa chýli ku koncu. Slnko sa skrýva za hory. Uprostred dvorov sa ozve – tram ta, tram ta ta ... – Čo je to? – pýta sa matka. – Bubnujú! – odpovedá niektoré z detí a uteká von. Všetko sa zbieha okolo bubeníka (kižbiera), ktorý skladá palice za remeň, vyťahuje listinu a číta: „Nariaďuje sa všetkým občanom Ostrého Grúňa, Hrabičova a Župkova, aby najneskôr do stredy, t.j. do 23. januára 1945 do 12,00 hodiny boli všetci evakuovaní!“

Všetko stŕplo, oči sa naplnili slzami, slnko zašlo za horu.

Evakuácia

Píše sa 23. január 1945, je desať hodín, veľká kolóna vozov ide po zasneženej ceste dole dolinou cez Maslenej dvory, Pavleje môstik, cez Štefankovcov, Pílku do Hrabičova, kde splýva s hrabičovskou kolónou. Vytvára sa súvislá čierna niť až na Brod, kde dopravu usmerňuje chlap s bielou páskou na rukáve. Na Brode sa veľká kolóna začína deliť, jedni idú do Horných Hámrov, iní smerujú na Hámorské lazy. Otec obracia voly s vozom smerom do prava, rozhodol sa aj s maminkou ísť do jej rodiska na Moraz Dolinu k bratom matky a jej sestry. Stretnutie rodičov a hlavne matky v jej rodnom dome s bratmi a sestrou bolo veľmi smutné. Pochopiteľne, že nás prijali bez akýchkoľvek poznámok. S nami bola aj sesternica Anička Štefančová  a strýko Ján s deťmi a svokrom. Spolu nás bolo desať ľudí, štyria dospelý a šesť detí. Najmladší brat Štefan mal len rok a tri mesiace. Sesternica bola s prestrelenou nohou a strýkove deti boli dvaja chlapci, ktorých starý otec nosil v deke na chrbte. Matku im 21. januára tiež zastrelili. Rodičia s malým Štefanom  spávali  u strýka Štefana a strýko Ján so svokrom u strýca Antóna. Deti spávali u tety Kataríny na jednej posteli hlavami pri hlávikoch postele a nohy mali v strede postele. Totiž to každá rodina mala len jednu izbu a tak v troch izbách pôvodného domu bývali tri rodiny. V týchto podmienkach sme žili do konca februára 1945. Ako sa približoval front k Hronu, chlapi začali  hľadať možnosť návratu domov, ak to bolo možné nazvať domov. Všetko bolo spálené, dedina vypadala ako nejaká podzemná továreň, zo zeme trčali len komíny a z kamenných domov ešte aj múry napoly zbúrané. Prví sa vybrali na obhliadku chlapi – otec a strýko.

Keď prišli cez hory na okraj dediny pod horu, na Vŕšok a pozreli na celú dedinu, chlapi sa pustili do plaču – Ach brat môj to je naša dedina, hovorí starší brat mladšiemu.  Tu sú naše mozole, tu pod vŕškom na svahu odpočívajú naši rodičia na cintoríne. Oni netušili, že ich deti postihne horší požiar než ich v roku 1924. Vtedy si bol ešte malý chlapec. Ja som bol s otcom a sestrou Paulínou na žatve, ty si bol s mamou sám doma. – A teraz boli sme všetci preč.

Poďme, hovorí mladší brat staršiemu – pozrieme sa, čo ostalo. – Čo mohlo ostať? Namieta starší brat. – Aspoň to, čo sme zakopali a zamurovali do pivnice – dopĺňa mladší brat. Schádzajú z Vŕšku dolu do dvorov. Prichádzajú k pivniciam učupených pod úbočou. Starší brat sa zastaví, pozrie na mladšieho a po chvíli v zúrivosti zahreší a dodá: – Vidíš, aj to je fuč! Nejaká sviňa to musela zapáliť. V pivnici boli už len spálené vankúše, periny a šatstvo a upečené zemiaky. Nahnevaní odchádzajú k domu. V hospodárskych priestoroch sa ešte dymí. Hrubé vrstvy sena tlejú. Z domu trčí starý komín, múry, na dvore stoja kuríny a okolo nich krvavé stopy.  – Zaiste si niekto spravil slepačie hody – hovorí mladší brat. – Nech sa zadrhne, keď mu len to chýbalo – dodáva starší. – Poď, ideme ku Karolovi, tomu nezhorela strecha, vyspíme sa u neho! Zarmútení skutočnosťou, odchádzajú hlbokou cestou k susedovi.

Dobrý deň strýc! – Á, dobrý deň chlapci! Aj vy ste už tu? – Ale sme vyšli na psí tridsiatok za to, čo sme niekoho kŕmili – čo Jožo? – Čože Vy, Vy máte dom a veľké deti, ale my, malé deti, pomoc žiadna a dom so všetkým v popole. – Nemyslime Jožo na to – hovorí Karol – mám tu nejakú krumplovicu[6], vypime si! – Stará, daj tu fľašku! Karol nalieva každému z doma umudenej pálenky. Lieh vzpružuje myseľ a pomáha zabudnúť na strašné dni, rozväzuje uzlík spomienok na furmanku, kosenie sena, na žatvu a na bohatú úrodu, ktorá zhorela v stodolách.

Neboj sa Jožko, ešte budeme furmaniť. Hory je dosť a po vojne sa bude iste veľa rúbať – hovorí Karol. – Na zdravie sused!

Prvý večer v debate a pri pálenke ubehol ako voda. Prišiel deň, večer a zase deň, bratia museli myslieť aj na svoje rodiny. – Niečo musíme podniknúť – hovorí starší brat mladšiemu – nemôžeme nechať ich znovu v pekle, front sa blíži. Dajme nejakú strechu nad komoru, v nej prebývame do jari.

Deň za dňom beží, nad komorou stojí strecha. Starší brat sa vracia ku svojim. Krátku dobu zotrváva pri nich – nemá pokoja, stále ho niečo volá domov. – Neodolá, po niekoľkých dňoch berie so sebou najstaršieho syna (mňa), ktorému minulo jedenásť rokov, rozlúči sa so ženou a ostatnými deťmi – odchádza domov.

Návrat domov

Po príchode domov, našli sme komoru už zariadenú, boli tam dve postele a stôl. V nezhorenej drevenej búde bola kravička s teliatkom, ktoré našli bratia s ohorenými stehnami. Ukryli ich do tejto šopy a taktiež dve ovce, ktoré našli v zhorenisku domu a hospodárstva sestry Paulíny. Pozháňali nejaké seno a chlapec ich kŕmil a strážil to čo zostalo. Bratia sa museli starať o živobytie rodín na Moraz Doline a taktiež aj o to aby bolo čo jesť a s čím kŕmiť doma. Chlapec bol viac sám než s otcom a strýkom. Raz sa stalo, že ma nechali samého, navarili mi zemiaky a čiernu kávu cigorku a odišli. Dostal návštevu, partizánov-vlasovcov (kirkízov), všetko čom som mal mi zjedli a do príchodu otca bol som bez jedla, hladný. Front bol už veľmi blízko a tak ho otec vzal na Moraz Dolinu za matkou. Len, čom prišiel, hneď na druhý deň zavčasu ráno matka vzala mladších bratov a kozu, ktorá s nami evakuovala a išli sme cez hory domov. Je zaujímavé ako koza verne išla s nami. Domov sme prišli odpoludnia. Neskoršie priniesli aj sesternicu s ranenou nohou a strýkovho svokra s jeho chlapcami. – A tak sme boli zase po kope v jednej miestnosti veľkej tri metre krát štyri. Ale popratali sme sa.

V podstate sme mali pokoj, až na občasné nemecko-maďarské hliadky, ale neukazovali sme sa im a tak, ako prišli tak aj odišli.

Lenže nebolo to tak 19. marca 1945 na smrtnú nedeľu.

Smrtná nedeľa   

Píše sa 19. marec 1945, teplé marcové slnko nútilo hrubú vrstvu snehu opustiť stráne a privolalo zelenú trávičku. Deti viac behali pomedzi zhorené domy. Blížili sa Veľkonočné sviatky, osloboditeľské vojská boli už za Hronom, delové rany stále bolo lepšie počuť. Všetko sa tešilo na slobodu. Už len dva týždne delili od sviatkov, každý si myslel, že je už koniec strachu.

Tento krát to nevyšlo. Ráno na smrtnú nedeľu, tak sa nazýva 5. pôstna nedeľa pred Veľkou nocou, hitlerovské vojská zrána útočia hore dolinou smerom na Kľak, Megovú, Pokuty a Pavlovu lúčku. Na začiatku dediny partizáni položili míny na cestu. Hortyovskí poľní žandári s kohútími perami za klobúkmi postupovali na koči po ceste ako hliadka. Ich neopatrnosťou nadchádzajú kočom na míny.

Ďalší pozbierali kusy kamarátov a vracajú sa späť. Streľba hneď zrána začala silnieť. Chlapi utekajú do hory, ženy s deťmi do bunkrov a do pivníc. Guľky narážajú do stien. Dolina hučí. Počuť nemecko-maďarské slová. Niekto hrozne búcha na dvere pivnice. Ženy chlapcovi pri dverách hovoria – Jožko otvor! Chlapec odtiahne závoru. V dverách sa objaví hlaveň samopalu. Esesák kričí! Alles, alles! Na ceste medzi dvormi a pivnicami je zmätok. Ženy plačú spolu s deťmi. Medzi ľuďmi behá niekoľko kusov dobytka, ktoré evakuvali spolu s majiteľmi 23. januára 1945, ako záprah vo vozoch. Vojaci strácajú prehľad. Tí, ktorí ešte nestratili nervy, využijú na útek do skrýš.

Moja matka so štyrmi deťmi vbehne do zhoreniska, hľadá útulok za múrmi. Mladý esesák ju vidí, prichádza, kričí na ňu – Kom! Kom! Žena stojí, nevníma výzvu – stojí ako bledý mramorový stĺp s malým chlapcom na rukách. Vojak zdvíha samopal na ženu s deťmi stojacu v rohu  ...  – Kom her! .. Kom! Kom! – Matka stojí, akoby skamenená. – Maminka poďme, maminka poďte, poďte, zastrelia nás – volajú deti. Matka nevníma, stojí. Vojak vyzýva hlasnejšie ... Kom! Kom! Deti plačú ťahajú matku – maminka poďte, čo je s Vami? – Ona stojí, drží na rukách malého chlapca. Vojak znovu opakuje svoje – Kom! Po malej chvíli zoslabnutá matka prehovorí k deťom: „Nech je tomu už koniec, ďalej nevládzem, nech nás zastrelí!“ – Maminka a tatík? – pýta sa matky. – Ten, ten je už zaiste mŕtvy, nepočuješ tú streľbu v horách? ... nech je už koniec, nevládzem!.

Vojak pozoruje s nezvyčajnou trpezlivosťou matku s deťmi. Vidí slabú matku, štyri deti – Snáď si spomenul na svoju matku, poprípade mladších súrodencov. – Prikročí k žene, silne ju chytí a vystrčí pred seba aj s deťmi a zaženie do zástupu idúceho dolu hlbokou cestou. Prvá časť ľudí je už u Maslenov, kde ľudí zatvárajú do domu so strechou, ktorá nezhorela. Druhú časť ľudí vracajú späť aj so zvieratami, ktoré sú obzvlášť pokojné. Zástup prechádza okolo pivníc. Vzniká zmätok, Maďari sa nevedia dohodnúť s Nemcami. Niekoľko ľudí využíva situáciu.

Matka, ktorá pred malou chvíľou bola odhodlaná zomrieť s deťmi, naberá novú silu a odvahu. Vbehne s deťmi do pivnice. Sadne si za otvorené dvere, posadí deti vedľa seba a malého chlapca pritláča k hrudi, aby nemohol plakať a neprezradil ich. Zostatok ľudí odchádza smerom na Vŕšok. Ešte dvakrát sa objavujú operení žandári na zhorených dvoroch pred pivnicami. Čas ubieha, nepočuť nič. Matka ma ako najstaršieho syna posiela pozrieť sa von, čo sa robí. Na dvore som stretol starú ženu, ktorá ostala niekde v kúte domu. Išiel som  s ňou do nezhoreného domu a pozeráme sa cez okno do doliny. Starká, čo to robia? – pýtam sa.  – Strecha horí a ľudia sú vo vnútri. – Už ich púšťajú von – hovorí starena – pôjdu preč, lebo ich dávajú do zástupu.

Je poobede, deti sú hladné – matka si to uvedomuje, ale čo robiť, ešte chvíľu sedí v pivnici. Na dvore počuť hlasy. – To sú stryná Adamka! – hovorí syn. Po chvíli prišlo na dvor viac ľudí. Nikto nevedel, čo je s chlapmi a čo sa robí v horách, občas počuť z diaľky streľbu.

V noci a nad ránom sa vracajú chlapi z hôr. Rozprávajú, ako ich naháňali guľky, koľko chýbalo k tomu, že neostali ležať v Potokách na sklade dreva. Každý by si rád vypočul ich zážitky, žiaľbohu nieto času, treba niečo podniknúť. Zajtra sa budú Nemci vracať a nikto nevie, čo ich môže napadnúť.

Ráno na svitaní malý húfik ľudí prechádza na druhú stranu doliny. Ponáhľa sa na Kŕšeľ. Hore brehom sa šmýka, sem-tam niekto padne, druhý mu zahreší – ako to ideš, ponáhľaj sa! Deň je už u moci, keď všetci sú na mieste. Chlapi hneď začínajú kopať bunkre, aby ukryli ženy a deti.

Dlho nekopú, pozorovateľ hlási – už idú! V dlhom pochodovom zástupe postupujú dole Bankom. Nejakého nešikovného zbadali. Malá hliadka ide hore Jamkami, trochu kropí stráň strelami a keď nič nevidí, odchádza.

Okolo tretej popoludní dlhé tiene Vígľaša zakrývajú pravú stranu doliny. Chlapi ešte raz dôsledne  pozerajú do doliny. Zdá sa im, že vzduch je čistý, berú batohy a pomaly idú dole svahom. Ženy s deťmi ich nasledujú.

Na druhý deň sa vracajú tí, čo ich v zástupe v nedeľu odviedli až na Brod, kde ich nechali a vojaci odišli smerom na Pílu a Veľké Pole. Noc prežili pri ohni na drevosklade na Brode.

Veľká noc

Tak, ako sa na oblohe striedajú mračná so slnkom, tak sa striedali dni v našom zabudnutom kúte Slovenska v pohorí Vtáčnika. Jeden deň mali ľudia nádej na život, druhý deň, keď začali nemecké stíhačky preletovať  ponad dolinu a prestreľovať hory, strácala sa všetka nádej.

Chlapi vystrašení náletmi lietadiel a dopadom striel začali budovať úkryty. Lenže naši ľudia nevedeli ako sa majú správať pri náletoch. Jediné šťastie bolo, že ani raz nenapadlo nemeckých pilotov strieľať do ľudí pobehujúcich sem i tam ako splašené  kurence.

Z dňa na deň bolo stále lepšie počuť hrmenie diel. Nemecké lietadlá sa stále menej a menej ukazovali. Ešte raz prišla nemecká hliadka na koňoch. Vojaci si obzerali zhorenú dedinu. Ľudia len cez škáry sledovali ich činnosť. Prechádzali kúsok hore dedinou a potom sa vrátili ta, odkiaľ prišli. A tak sa dni stávali príjemnejšie, ľudia ostávali smelší.

Chlapi medzi časom vykopali veľkú jamu v Mádlikeje záhrade za Izidorovým domom a v tichosti pozametali popol so zvyškami zhorených rodákov, postrieľaných a spálených v onú Krvavú nedeľu a uložili ich do jamy. Upravili veľký hrob a zasadili naň jednoduchý drevený kríž. Istý čas potom smutne rozprávali o tom, ako poznali zvyšky ohorených šiat, rúk a nôh svojich príbuzných. Dni sa míňali a denné svetlo z dňa na deň dlhšie trvalo. Prešli dva smutné týždne a na Veľký piatok, lepšie povedané v predvečer Bielej soboty, prišli vojská oslobodzovacieho frontu, rumunská armáda, ktorá spolu bojovala s rusmi..

Prijemný vánok ovieval prebúdzajúcu sa prírodu. Slniečko kriesilo všetko k životu. Po dlhom čase znovu bolo vidno usmiate tváre ľudí i keď dedina hovorila o sebe, že nie je dedinou, ale podzemnou továrňou, pretože zo zeme trčali len obhorené komíny.

Druhé sledy oslobodeneckých vojsk prichádzali do doliny Kľakovského potoka, kde chudobne oblečené deti vyhorencov sa ponáhľali do Horných Hámrov na Veľkonočnú nedeľu do kostola. S radosťou a bez únavy idú do kostola desať kilometrov tam i späť peši. Tešia sa všetci zo života. Radosť z víťazstva a nového slnka slobody hľadela zo všetkých očí, od malých detí, až po staručké babičky, ktoré vedeli, že sa už nových domov nedožijú a že zo zborených chalúp ich odnesú na cintorín. Pocit, že budú môcť byť pochované a nie spálené ich tešil. – Prečo? – to snáď nie je potrebné hovoriť.

Obnova dediny

Front po pretrhnutí nemeckej obrany na Hrone postupoval rýchle. Vojská zanedlho opúšťali obec a prišiel čas žiť, pracovať a budovať. Riadenia obce sa ujal Národný výbor, o poriadok a ochranu obyvateľstva sa starala ľudová milícia, nový život začal veľmi prudko rásť a rozkvitať. Usilovné ruky menili zhoreniská na nové, krajšie a milšie prostredie. Štátne lesy dali možnosť samovýroby guľatiny na stavby striech. Každý podľa svojich možností vzal pílu a sekeru a pomocníka na ťahanie píly a išiel pripravovať potrebné drevo na krov. Tak aj ja som musel ísť s otcom do hory a pomáhať mu rúbať a píliť. Nebolo to ľahké pre dvanásť ročného chlapca. Neraz ma otec hrešil, keď som sa opieral o pílu a nevládal som ju ťahať. Ale vydržal som a plne som pomáhal rodičom pri obnove domu až do jesene 1945, kedy som odišiel na štúdia.

Opäť v škole

Ale nie v rodnej obci, tam ešte škola neexistovala, len ohorené múry starej školy.

Cez vojnu sme stratili všetko. Učiteľ, ktorý pred vypálením dediny učil v Ostrom Grúni, býval v Horných Hámroch, napísal mi náhradné vysvedčenie, aby som mohol  pokračovať v štúdiu  na Štátnej Meštianskej škole v Žarnovici. Do Žarnovice som dochádzal z Horných Hámrov, kde som býval u birmovných rodičov.  V septembri 1946 som bol presunutý na Novú Baňu, kde som absolvoval tri ročníky Štátnej meštianskej školy.

V detskom domove  

Bývanie v Horných Hámroch, i keď u rodiny nebolo za darmo, nakoľko rodičia nemali prostriedky na vydržiavanie ma na štúdiách, Okresný úrad v Novej Bani urobil výnimku a dovolil deťom, ktoré chceli študovať z Kľaku, Ostrého Grúňa, Hrabičova, Župkova, Prochota a Hornej Ždáne bývať v Štátnom detskom domove na Novej Bani spolu so sirotami. Mali sme dobré vychovávateľky, ktoré nerobili žiadne rozdiely či bol niekto sirota alebo len chovanec. Stalo sa mi, že som poslal pani správkyni pozdrav, keď bola na nejakom školení. Po návrate ma milo prekvapila, keď na Jozefa usporiadala slávnostnú večeru na moju počesť pre všetkých chovancov. Bolo to veľmi pekné a dojímavé nie len pre mňa ale aj pre ostatných. Tvorili sme jednu veľkú rodinu. Ale táto pani správkyňa bola veľmi dobrá vychovávateľka. Raz mal som rozčítanú knižku „V púšti a v pralese“ a zostal som po večierke učupený za skriňou v jedálni a čítal som knihu, pani správkyňa ma našla, vzala mi knihu dala mi po hlave s ňou a musel som ísť spať. Zažil som tam veľmi pekných a veselých chvíľ. V domove býval aj istý úradník z Okresného výboru, ktorému som denne čistil topánky za 5.Kčs, nebolo to veľa, ale bol to pre mňa zárobok. Aj v škole som si privyrábal, tým, že som kreslil výkresy spolužiakom. Mali sme dobrých učiteľov. Slovenský jazyk nás učil pán učiteľ Švantner, spisovateľ,  škoda, že len krátko ma učil, odišiel do Hronského Beňadika. Na sviatky sme chodili k rodičom, aj bielizeň  sme si nosili na pranie domov. Z Novej Bani sme často chodili pešo cez Kajlovku a Brod až do Ostrého Grúňa a tí čo boli z Kľaku až do Kľaku. V tom čase existovala možnosť cestovať vlakom do Žarnovice a odtiaľ pešo cez Horné Hámre, Župkov, Hrabičov až do Ostrého Grúňa, čo predstavovalo len 15 km.  V nedeľu sme kolektívne chodili  všetci chovanci do kostola. Mali sme veľmi dobrého pána farára Štefana Greša, ktorý nás učil náboženstvo. Na Novej Bani som sa oboznámil s pobožnosťou k Božskému Srdcu Ježišovmu a začal som si vykonávať prvé piatky. V novobanskom farskom kostole som si prvý raz uvedomil čo je to hriech po svätej spovedi a zaplakal som nad svojimi hriechmi.

Po skončení  tejto školy v júni 1949  som chcel sa stať misionárom a preto som chcel vstúpiť do Spoločnosti Božieho Slova. Prihlásil som sa a bol som pozvaný na prijímaciu skúšku, ktorú som urobil a keď mi oznámili, že som prijatý, otec  s tým nesúhlasil. Keď som to oznamoval pátrovi provinciálovi na Kalvárii v Nitre, navrhol mi aby som požiadal o prijatie na gymnázium v Nitre. S prijatím som nemal problém, lenže nakoľko som bol z Banskobystrického kraja, nemohli mi dať ubytovanie v internáte. Vrátil som sa do školy na Novú  Baňu a rozpovedal som to riaditeľovi školy, ktorý po vypočutí mojich ťažkostí, poslal ma za pánom profesorom  Gajdošom, ktorý učil v Banskej Bystrici a v tom čase bol na dovolenke u svokrovcov na Novej Bani. Ten ma poslal za pánom riaditeľom Gymnázia Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici profesorom Ing. Arch. Jánom Krákorom, ktorý sa pozrel na vysvedčenie a prijal ma bez problémov s otázkou: „Ty chceš byť farárom, choď na Kapitulskú ulicu za pánom rektorom Jurajom Kozom Matejovom. Keď som prišiel do seminára tam mi dôstojný pán rektor Juraj Koza Matejov  povedal: „Môj drahý všetko máme uzavreté, ale choď k sestričkám Vincentkám pri parku a popros ich.“ Poputoval som k sestričkám a tie ma prijali do ich internátu  a tak som od l. septembra 1949 pokračoval v štúdiu na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici sa mi dostalo dobrého duchovného vedenia, od vdp. Kanonika Vajcíka. V internátnej kaplnke Vincetína za pomoci bohoslovca p. Rudolfa  Puchovského, som sa naučil miništrovať a potom som takmer každý deň chodil na sv. omšu aj zo štátneho internátu pri Gymnáziu. Z Banskej Bystrice sme občas išli na Staré Hory k studničke Panny Márie a v zime sme chodili lyžovať na Donovaly. Na gymnaziálne roky veľmi rád spomínam. 28. mája 1953 som zmaturoval. Po maturite som sa rozhodoval ako ďalej. Pán farár z rodnej farnosti vdp. Rudolf Klucha mi radil aby som išiel na Teologickú fakultu v Bratislave, ale duchovný vodca mi to neradil, lebo v tom čase táto fakulta bola zriadená bez súhlasu Svätej stolice, všetko bolo pod exkomunikáciou a tak   pokračoval som v štúdiu  na Prírodovedeckej fakulte  Univerzity Komenského v Bratislave v odbore fyzika. Pred nástupom na štúdium v Bratislave dva mesiace som pracoval ako hospodár na Ťažobnom lesnom závode v Hliníku nad Hronom, kde som dochádzal z Ostrého Grúňa. Mesiac som bol na brigáde na Trati družby v Slanci a 1. októbra 1953 som začal svoje štúdia na Prírodovedeckej fakulte (vtedy ešte Slovenskej univerzity) Komenského univerzity v Bratislave.

 Vysokoškolák

 Pôvodne som chcel študovať biológiu a geografiu, ale pre moje presvedčenie som nemohol iné študovať jedine matematiku a fyziku.  Pri štúdiu som mal veľké problémy na prednáškach z fyziky ničomu som poriadne nerozumel. Matematika mi nerobila problémy. Z tej som mal dobré základy z gymnázia, ale z fyziky som bol veľmi slabo pripravený. Nepoznal som voľný čas, študoval som poväčšine v študovniach, lebo na internáte v izbe nás bolo viac, tam sa dalo len spať. Prednášky z matematiky sme mávali spolu so študentmi matematiky, z fyziky sme mali osobitne, z marxleninskej filozofie sme mali prednášky  spolu všetky odbory – biológia, chémia, matematika a fyzika. Seminárne cvičenia sme mali separátne podľa odborov. Skúšky som robil tak, že som si udržal sociálne štipendium. Cez prázdniny som spolu s kamarátom pracoval, aby som si zarobil na oblečenie, lebo štipendium vystačilo len na stravu a bývanie. Jedny prázdniny sme pracovali na vykládke uhlia v Cvernovke v Bratislave. Po práci sme boli ako černosi. Ďalšie prázdniny sme pracovali na stavbe pri murároch v Žiari nad Hronom. Jedny prázdniny som pracoval v lese na prebierke v rodisku. Rovnako som pracoval v archíve Správy štátnych lesov v Žarnovici, kde som čistil od blata spisy a sušil ich, nakoľko archív bol zaliaty vodou a druhý bol tak zapadnutý prachom, že som chodil z práce    ako mlynár. Takto som s pomocou Božou dokončil s veľkými ťažkosťami vysokoškolské štúdia. Veľké ťažkosti mi robil istý docent, ktorý ma priamo prenasledoval a keď ma nemohol ináč zložiť tak sa ukázal mocný na štátnej skúške zo všeobecnej fyziky. Pred tým sa vystrájal, že neurobím diplomovú prácu a keď som úspešne obhájil diplomovú prácu, povedal mi však ešte bude štátnica a tam sa ukázal, aký je mocný. Na prvý krát v júni 1958 som neurobil štátnicu, musel som opakovať v jesennom termíne. Všetci bývalí kamaráti, išli sa zabávať a dali nám dvom, čo sme museli ešte raz podstúpiť kalváriu, najavo svoje pohŕdanie nami. Odrazu sme boli pre nich nič. Najhoršie to bolo so mnou v tom, že som nemal ani groš a otec mi neuznal to čo sa mi stalo. Vtedy som veľmi intenzívne prosil Pannu Máriu o pomoc a pomohla mi. Po štátnici sme spolu s druhou obeťou (kolegom) zakončili vysokoškolské štúdium vo dvojici obedom v Luxorke-reštaurácii (Peniaze sme už mali, lebo sme už obidvaja učili. Tajomník fakulty poznal situáciu a dal nám umiestenku, tak, že sme mohli nastúpiť do práce zároveň s tými čo boli skončení). 

Po skončení univerzitného štúdia som tri roky učil matematiku a fyziku, a to dva a pól roka na Jedenásťročnej všeobecnovzdelávacej  škole v Novom meste nad Váhom a pól roka na II. Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Trenčíne.

Stredoškolský profesor

 25. augusta 1958 som nastúpil do zamestnania na Jedenásťročnú strednú školu v Novom Meste nad Váhom. Od začiatku školského roka pustil som sa s chuťou do práce. Vyučovanie ma bavilo ako aj práca vo fyzikálnom kabinete, ktorý som počas môjho pôsobenia na škole prebudoval, ako učebňu  fyziky, tak laboratórium a zriadil som pre výučbu aj fotokomoru pre žiakov, ktorý chceli maturovať z fyziky, aby sa naučili robiť fotografie. Vo voľnom čase som pracoval v divadelnom krúžku ako technický aktivista, staval som javisko so všetkým, s osvetlením a ozvučením pri putovaní divadla po okolitých dedinách Nové Mesta nad Váhom. V zime som bol so študentmi na Javorine lyžovať a taktiež som zorganizoval výlet na Lubietovský Vepor v Slovenskom Rudohorí. Práca sa mi darila, a aj ma bavila. V rámci fyzikálnej olympiády som mal tiež úspechy. Olympiády sa zúčastnilo dosť veľa žiakov a s úspechom. Sám som bol členom krajského výboru fyzikálnej olympiády, so žiakmi som veľmi dobre vychádzal. Lenže niekomu sa to nepáčilo, lebo vedeli, že s kamarátom chodím v nedeľu a na prvý piatok do kostola do Piešťan alebo do Trenčína. Začali mi vytýkať, že som kabinetný profesor, že málo chodím do zborovne, že som nekolektívny. Odmietal som posedenia pri poháriku a podobné akcie. Našli si dôvody, aby som bol preložený na Osemročnú školu do Sv. Kríža nad Váhom ( v tom čase Považany). Čo som promptne odmietol. Chcel som odísť do Bratislavy. Vyžiadal som si deň voľna a odcestoval som do Bratislavy. Večer, keď som sa vracal, na stanici som stretol istého kolegu, ktorý mi oznámil, že moja trieda bola v Trenčíne na Okrese prosiť aby ma nechali na škole. To som neschvaľoval, lebo už som bol rozhodnutý odísť z Nového Mesta nad Váhom a odpovedal som mu, že mám v Bratislave možnosť ihneď nastúpiť do práce. Na nasledujúci deň som napísal výpoveď a odniesol som ju na Okresný národný výbor v Trenčíne. Keď som sa vracal z Trenčína, na stanici v Novom Meste nad Váhom ma čakali žiaci z mojej triedy, že oni nedovolia aby som odišiel. Bol som trochu dojatý, ale odviedol som ich do školy a odišiel som do kabinetu. Bolo mi do plaču. Čo mi neskoršie vytýkali, že som plakal pred žiakmi, čo ale nebola pravda, ja som hneď odišiel do kabinetu. Žiakov  potrestali tým, že všetkým znížili známku z chovania a organizátorom za  opustenia školy dali trojky z chovania. Ja som rozdal vysvedčenia s komentárom prečo majú znížené známky z chovania a žiakov som prepustil na polročné prázdniny.

 Okresný úrad v Trenčíne ma neprepustil, ale ma preložil do Trenčína na     2. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu na námestí, kde mi bola pridelená funkcia triedneho profesora v IV.A triede, ktorej žiaci sa už pripravovali na maturitu. Lenže v triede bolo 8 prepadajúcich žiakov a celkove bola to zanedbaná trieda. Vedel som, že žiaci za to nemôžu, pustil som do vyučovania a hlavne doučovania, aby som ich čo najlepšie pripravil na maturitnú skúšku. Pán Boh mi veľmi pomáhal a moju snahu, že som nevynechal ani jednu svätú omšu v nedeľu a prikázaný sviatok taktiež aj na prvý piatok. Z Trenčína som cestovával do Piešťan, kde som mal aj svojho spovedníka. Žiaci skutočne všetci zmaturovali a v triede bolo naopak 8 vyznamenaných. Žiaci dodnes na toto nezabudli, dôkazom je to, že ma pravidelne pozývajú na stretnutia triedy. Dojímavé bolo stretnutie na 50. Výročie  maturity v roku 2011.

 Vedecký pracovník

Po uplynutí trojročnej lehoty zmluvy opustil som školstvo z politických dôvodov, napriek tomu, že riaditeľ aj ostatní kolegovia chceli aby som zostal, ale mňa to už prestalo baviť a  odišiel som 1. septembra 1961 pracovať na Ústav  experimentálnej medicíny SAV (neskoršie premenovaný na Ústav normálnej a patologickej  fyziológie SAV), ako biofyzik. Prvé  roky moja práca spočívala v hľadaní matematických modelov neuro-fyziologických  procesov, ako je napríklad vznik a šírenie sa nervového vzruchu. Musel som sa naučiť anglický jazyk, nakoľko odborná literatúra bola takmer úplne v tomto jazyku. Niečo som mohol naštudovať z ruských prekladov z anglických originálov, ale znalosť anglického jazyka bola nevyhnutná. Zároveň som robil aj výpočtový servis pre vedúceho pracoviska. Zostavil som rozsiahle tabuľky rozpadových koeficientov rádioaktívnych prvkov, ktoré sa využívali ako značkované ióny pri štúdiu fyziologických procesov ako je napríklad kontrakcia a dilatácia kosterného svalu. Neskoršie som študoval neurokybernetiku a hodne času som venoval biokybernetike nielen po stránke vedeckého výskum, ale aj organizačnej práci v Slovenskej kybernetickej spoločnosti pri SAV pri organizovaní vedeckých konferencií a sympózií. Do podrobností som rozpracoval Hodgkin-Huxleyho model vzniku a šírenia sa nervového vzruchu, hlavne pokiaľ ide o vplyv teploty na tento fenomén. Získané výsledky som publikoval vo viacerých vedeckých prácach v odborných časopisoch  a v prednáškach na vedeckých konferenciách a nakoniec som ich zhrnul do dizertácie pre obhajobu  CSc. (PhD).  V júli 1968 som obhájil túto dizertáciu ako kandidátsku prácu  a obdržal som vedeckú hodnosť Kandidáta fyzikálnych vied (teraz PhD).

 V auguste 1970 som prešiel pracovať na Botanický ústav SAV, kde som si vybudoval biofyzikálne laboratórium. Bol mi pridelený technický pracovník, ako asistent, ktorý napriek jeho morálnym nedostatkom  vykonával svoju prácu veľmi svedomite. Závisť neustále pracovala, pána K.- technického asistenta kolegovia ale hlavne kolegyne  neustále lákali k sebe. Často som mal zvláštne pocity, ale snažil som sa mu pomáhať v jeho neľahkej sociálnej situácií. Čo sa odrazilo v tom, že sám prehlásil: „Nejdem od pána doktora  preč, lebo tu sa pracuje!“ To ma posilnilo, že nekonám na svoju päsť ale na česť a slávu Božiu. Pán Komár odvádzal veľmi kvalitnú prácu a mohol som sa na neho spoľahnúť.     Neskoršie pribudlo školenie diplomantov ako aj doktorandov. Vychoval som sedem diplomantov schopných po promócií zastávať dôležité miesto výskumného pracovníka v oblasti biofyziky. Niektorí z nich pokračovali v doktorandskom štúdiu v mojom laboratóriu pod mojim odborným vedením.  Na tomto mieste som pracoval pri všetkých organizačných zmenách v SAV až do 1. novembra 1991. Venoval som sa štúdiu transportu katiónov a molekúl vody cez biologické bariéry rastlinných pletív.  Štúdium bolo zamerané hlavne na pletivá rastlinného koreňa. Z tohto štúdia, ktoré bolo založené hlavne na experimentálnych meraniach, veľmi veľa prác som publikoval aj vo svetovej vedeckej tlači. Ako vedecký pracovník zúčastnil som celého radu vedeckých konferencii doma i v zahraničí, v tom čase to boli hlavne pre mňa socialistické krajiny, za železnú oponu, teda do Západnej Európy to mi nebolo umožňované vzhľadom na moje náboženské presvedčenie.  Z príležitosti životného jubilea, t.j. na 50. narodeniny mi bola udelená Predsedníctvom SAV Strieborná medaila za zásluhy o rozvoj vedeckého výskumu v biologických vedách.  Svoje päťdesiate  narodeniny som oslávil za účasti pracovníkov Botanického ústavu a ústavu Biológie a ekológie krajiny SAV vo výletnej reštaurácii na Železnej studničke v pohorí Malé Karpaty.  Po oslavách život pokračoval ďalej vedeckou prácou, Automatické metodiky postavené pre výskum transportných vlastností biologických bariér, bunkových membrán a pletív koreňa pokračovali intenzívne ďalej až do roku 1991, kedy som prijal ponuku vzniku oddelenia Biofyziky na ústave Biológie vody. Čo bola veľká chyba, ktorú som urobil, ale veril som svojim vedeckým odchovancom, ktorí po mojom odchode do cirkevných funkcií, za krátky čas opustili všetky výskumné ideály a Oddelenie biofyziky zaniklo, na čom mal nemalý podiel aj riaditeľ ústavu, keď ma požiadal aby som odišiel do predčasného dôchodku, nakoľko som paralelne vykonával aj kňazskú funkciu – správcu kostola sv. Ladislava. 

Moja cesta ku kňazstvu

Po roku 1968 nastalo malé uvoľnenie, mnohí kňazi prešli z výroby do pastorácie a tak aj páter Peter Lajcha prišiel za správcu kostola sv. Ladislava v Bratislave.  V roku 1969 dostal som sa do kontaktu s ním a on mi dal odporúčací list pátrovi provinciálovi Antonovi Mihálikovi, ktorý v tom čase bol správca kostola Nanebovzatia Panny Márie na Kalvárii v Nitre. Ten ma po oboznámení sa s mojimi túžbami stať sa misionárom, ma odovzdal do starostlivosti pátrovi Aladárovi Janegovi, ktorý ma viedol po celý čas dvoch rokov trvajúceho noviciátu a ďalších rokov tajného štúdia filozofie a teológie, ktoré trvalo sedem rokov. Sedem rokov som každú sobotu cestoval k pátrovi Janegovi do Nitry, nevynechal som ani jednu sobotu, okrem jednej, keď som uviazol v autobuse pred Veľkou Máčou v záveji snehu, odkiaľ sa autobus vrátil do Trnavy a  z Trnavy  so savrátil do Bratislavy, nakoľko už bol večer, autobus pokračoval do Banskej Bystrice po trase Trnava – Nitra - Banská Bystrica.    Po ukončení týchto štúdii som čakal na prijatie kňazského svätenia až do roku 1979, kedy nastal akýsi politický odmäk, do socialistických krajín bolo možné cestovať bez víza a teda aj do Poľska.

Vtedy, keď som skoro prestal veriť, že raz budem kňazom, uvažoval som o založení si rodiny, pretože už som mal 46 rokov a stretol som veľmi nábožnú dušu. Ale Božia vôľa bola iná, kedykoľvek som sa chcel na dlhšie stretnúť s vybranou dámou, ktorá bola už pani MUDr., jej matka nesúhlasila a tak prišiel čas, kedy  ako blesk z neba v utorok  6. marca 1979, večer zazvonil mi telefón a v ňom sa ozval páter Jozef Šabo[7] z Terchovej a položil mi jednu otázku: „Máš pas?“, keď som mu povedal, že mám, povedal zajtra príď ku mne. Nevedel som čo sa deje, až keď sa o malú chvíľu znova ozval telefón a povedal mi: „Lístok si kúp až  do Varšavy“, vtedy mi zaplo, že sa niečo deje v mojej veci. Na druhý deň som išiel normálne do práce vypísal som si dovolenku na tri dni, na pracovisku to nikoho nenapadlo aby sa ma pýtal, kde ideš, lebo vedeli, že často cestujem s horolezcami do Tatier. V stredu som cestoval do Terchovej, kde som prenocoval. Páter Šabo mi ukázal fotografiu istého bradatého kňaza, ktorý bol provinciálom Poľskej provincie SVD, pátra Bonu a povedal mi tento pán ťa bude čakať na hlavnej stanici vo Varšave. Takto vybavený vo štvrtok ráno som pokračoval v ceste zo Žiliny do Varšavy. Lenže vo Varšave ma čakalo ďalšie prekvapenie, na stanici ma nikto nečakal, ale našťastie páter Šabo mi dal číslo domu a názov ulice Misijného domu SVD vo Varšave. Kúpil som si v automate lístok, nasadol som na autobus, ktorý išiel tým smerom. V autobuse som sa pýtal na ktorej stanici mám vystúpiť. Všetci sa trochu zľakli, keďže som sa pýtal po slovenský  a odpovedali mi, že na konečnej zastávke. Keď som vyšiel z autobusu, hneď som videl vychádzať z iného autobusu pátra s bradou. Páter s bradou bol páter Bona, provinciál poľskej provincie SVD. Prišiel som k nemu a hovorím mu, že sme sa mali stretnúť na hlavnej stanici, lenže on ma čakal na malej, kde končil rýchlik, ktorým som pricestoval.  Nakoniec všetko dopadlo dobre, došiel som do cieľa, napriek veľkým bolestiam hlavy. Na druhý deň, v piatok páter sa snažil dovolať sa pána biskupa, lenže v tom čase v Poľsku boli veľké záplavy, telefóny nefungovali. V sobotu ráno páter Bona vzal štátny taxik a nasadli sme do neho. Po ceste som sa chcel s nim rozprávať po anglický, ale on mi ukázal prstom na ústa a povedal mi: „Špi!“, tak som „špal“ až do Plocka. Po príchode do Plocka zastali sme na námestí, páter vyplatil taxikára a poslal ho späť do Varšavy. Túlali sme sa po námestí, kým taxik nezmizol. Potom sme išli hľadať sídlo pána biskupa. Páter presne vedel, kde je, ale bolo potrebné niečo aj zahrať. Po príchode k otcovi biskupovi Mon. Vošinskému, ktorý bol poľským misijným biskupom nasledovali dlhé rozhovory s otcom biskupom, ktoré trvali takmer dve hodiny. Potom otec biskup poslal personál preč do Varšavy a ponechal si len svojho tajomníka a jednu sestričku a  po malom posilnení sa jedlom sme sa pripravili na slávnosť udelenia kňazskej hodnosti. Obrad sa konal v jeho súkromnej kaplnke.  Spomínam si ako som ležal na podlahe kaplnky pri odriekaní litánii ku všetkým svätým. Ako som všetko prežíval plný prekvapení.  Dodnes cítim ruky otca biskupa na mojej hlave a krizmu na rukách. Krásne sú spomienky na prvú svätú omšu, ktorú som koncelebroval s otcom biskupom a rovnako na moju primičnú svätú omšu v kaplnke Misijného domu vo Varšave v nedeľu 11. marca 1979. Baritónový hlas pátrov Kristus vincint, Kristus regnant..... mi znie v ušiach dodnes. V nedeľu poobede ma páter provinciál povodil trochu po Varšave a v pondelok 12. marca som odcestoval domov do Bratislavy a život išiel ďalej ako by sa nič nestalo. V utorok som išiel normálne do práce. Pochopiteľne, že všetko muselo byť utajené, lebo ináč by som bol išiel do basy a so mnou ďalší.

Tajný kňaz,  vedecký pracovník, vysokohorský turista,  horolezec a funkcionár Horolezeckého zväzu Iames[8]

Nemohol som si dovoliť nič iné, len pokračovať vo svojej obvyklej práci v laboratóriu, v štúdiu problematiky transportu iónov cez biologické bariéry (membrány, pletivá koreňov rastlín alebo iných živých bariér). Stal sa školiteľom diplomantov a doktorandov. Pán mi pomáhal, práca sa mi darila a v roku 1987 ma milo prekvapila výzva námestníčky riaditeľa Ústavu biológie a ekológie pani RNDr. Otílie Gašparíkovej, C.Sc. : „Pán doktor máte najviac publikácií a tak isto najviac citácií podľa Index citation, predložte prácu k obhajobe vedeckej hodnosti doktora vied, lebo ústav potrebuje prírastok veľkých doktorov.“Po necelom roku som predložil dizertáciu k obhajobe, lenže trvalo to rok, kým sa ľady pohli a tak došlo k tomu, že už som bol zverejnený ako katolícky kňaz, a bol som už v službách cirkvi, správca kostola sv. Ladislava.  Prvý krát som na verejnosti slúžil sv. omšu 3. júna 1990 na Turíce v rodnej dedine v Ostrom Grúni na miestnom futbalovom ihrisku. Na sv. omši bol prítomný banskobystrický sídelný biskup otec biskup Rudolf Baláž a generálny vikár monsiňor Tomáš Galis. Sv. primičnú omšu, pripravil vtedajší správca Rím. kat. farnosti v Kľaku páter Izák, rehoľný  kňaz z rehole Misionárov sv. Vincenta de Paul.  

 Príprava obhajoby  doktorskej dizertácie sa pretiahla, starý predseda komisie profesor RNDr. Dušan Chorvát, DrSc, pre svoje členstvo v KSČ bol odvolaný a bol menovaný nový predseda profesor Ing. Ladislav Valko, DrSc  z Chemicko technologickej fakulty STŠ , ktorý mi veľmi pomohol. Pohrozil oponentovi, ktorý napísal negatívny posudok a tri krát sa ospravedlnil, že nemôže prísť, že ho nahradí iným oponentom. Nakoniec obhajoba sa uskutočnila  na Matematicko-fyzikálnej fakulte Komenského univerzity v Mlynskej doline 31. januára 1992. Všetky ceremónie prebiehali  normálne. Zaujímavá bola reakcia jedného oponenta, ktorý sa priznal, že negatívny posudok napísal na požiadanie nakoľko sa o mne vedelo, že som veriaci a chodím do kostola. Chceli naoko ukázať aký sú materialisti a ateisti a chceli mi dokázať, že na to nemám. Vďaka Bohu pán profesor RNDr. Jiří Koryta, DrSc  sa priznal k tejto veci a komisia na svojom tajnom zasadaní 18. februára 1992 schválila moju obhajobu a navrhla aby mi bola udelená  vedecká hodnosť doktora fyzikálnych vied (DrSc), ktorá  mi bola udelená po obhájení Doktorskej dizertácie, 27. apríla 1992 rozhodnutím Vedeckej rady Univerzity Komenského v Bratislave. Svoju činnosť v SAV som ukončil 31. októbra 1991.

Moja spoločenská aktivita

V čase môjho pôsobenia v Slovenskej Akadémii Vied. Už v prvej polovici šesťdesiatich rokov vstúpil so do Horolezeckého oddielu Telovýchovnej jednoty Slávia pri Univerzite Komenského. Absolvoval som základný horolezecký výcvik. Tu by som zvlášť pripomenul situáciu, ktorá sa mi stala jednu nedeľu na cvičnej skale v Sološnici, kde som vystupoval stenou a zrazu sa vyvalil stup-skala zo steny, rútil som sa dolu, vtedy sa ukázalo aký význam má horné istenie. Zadržal ma Marián Wolek, ktorý neskoršie už po páde komunizmu zomrel na cukrovku a ja som ho ako kňaz pochoval na cintoríne v Slávičom cintoríne v Bratislave.

 Každú zimu som sa zúčastňoval zimného výcviku vo Vysokých Tatrách a v lete som sa rovnako s Horolezeckým oddielom  zúčastňoval Tradičného horolezeckého týždňa James. Zažil som veľmi krásne chvíle pri výstupoch na rôzne Tatranské štíty.  Spomínam si na situáciu, ktorú som zažil pri výstupe na Malý Javorový štít, kde lezkyňa, ktorá liezla pred Mariánom Wolekom spustila kameň, ktorý spôsobil vážne zranenie Mariánovi a ja som ho tak ošetril, že nemusel ísť ani k lekárovi. Rovnako na tomto sústredení sa mi prihodilo, že sme liezli na Suchý hrebeň zo Suchej doliny. Spolulezec bol nepozorný a zaseklo sa mi lano, musel som sa vrátiť cez exponovaný výstup, kde bolo vážne nebezpečie pádu. Keď som zostúpil k nemu on si spieval a sníval, ale druhý spolulezec ma morálne istil, pretože balvan o ktorý bol priviazaný voľne ležal na veľkej plochej stene. Božia láska ma zachránila pred smrteľným pádom. Bohužiaľ tento horolezec doplatil na túto svoju ľahostajnosť  smrťou pádom zo skaly na brale Muránskeho hradu. Dalo by sa hovoriť o mnohých krásnych chvíľach, ktoré som zažil vo veľhorách, či doma na Slovensku, alebo v Nórsku, na Kaukaze, v Rodopách alebo v Himalájach. Na chvíle prežité na lane si veľmi rád spomínam, ako aj na všetkých kamarátov.

V roku  1968 ma oslovil významný horolezec Ivan Kluvánek, či by som nechcel robiť vo výbore Slovenského horolezeckého zväzu (SHZ). Pochopiteľne, hneď som s ponukou súhlasil a tak na prvej konferencii SHZ som bol zvolený za člena výboru a stal som sa tajomníkom SHZ.  Funkciu som naplnil zjednotením všetkých horolezcov Slovenska. Založil som zväzový časopis Jamesák, ktorý vychádza až dodnes. Funkciu  tajomníka Slovenského horolezeckého zväzu JAMES som vykonával až do roku 1980, kedy som bol zvolený do funkcie podpredsedu tohto športového zväzu JAMES, ktorú som vykonával až do roku 1983. V roku 1983 na celoslovenskej konferencii som bol zvolený do funkcie predsedu Slovenského horolezeckého zväzu JAMES. Do tejto funkcie som bol zvolený aj pre ďalšie funkčné obdobie, ale toto som ukončil predčasne v októbri 1989, kedy som sa vzdal tejto funkcie vzhľadom na prijatie  iných povinností. V týchto funkciách som sa pričinil o vydanie dejín slovenského horolezectva, horolezecké hnutie  sa upevnilo vnútorne, v tom čase uskutočnili sa dôležité himalájske  expedície. Jednej som sa zúčastnil ako predseda zväzu.

Príbuzenstvo

 Príbuzní, Augustín bol vodičom nákladného auta, neskoršie mikroautobusu u Štátnych lesov Žarnovica, náhle na porážku zomrel 30. októbra 1995. Druhý brat, Štefan   pracoval ako projektant v projekcii ZŤS, a.s. Hliník nad Hronom, toho času dôchodca.  Obidvaja rodičia sú mŕtvi. Matka  zomrela 1. januára 1975  a otec zomrel 28. augusta 1979.

Verejná kňazská činnosť

Po ukončení práce v SAV, ako som to už aj uviedol,  som robil administrátora kostola sv. Ladislava v Bratislave, kde mi v priebehu roka pripadla starostlivosť o celý areál bývalého mestského prominentného starobinca a prevedenie objektov do vlastníctva  Katolíckej cirkvi na Slovensku, menovite Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy.

V letnom semestri r.1991 prednášal som z poverenia otca arcibiskupa religionistiku na Vysokej vojenskej pedagogickej škole v Bratislave. V školskom roku 1993/94  som učil náboženstvo na Cirkevnej zdravotnej škole v Bratislave Po dobu trvania tejto funkcie zorganizoval som v spolupráci s vedeckými pracovníkmi SAV, pri kostole sv. Ladislava „Združenie pre vieru a vedu“, ako aj „Kresťanskú športovú úniu“. Rovnako vytvoril som podmienky práce pre organizácie: Katolícku charitu, Kresťanské  združenie rodín,  Kresťanské hnutie mládeže a detí a Kresťanskú športovú úniu.

Ako som to už uviedol, Počas môjho pôsobenia v SAV absolvoval som diaľkovou formou noviciát pod vedením pátra Aladára Janegu. Prvé rehoľné sľuby som skladal  na Turíce 1991 pri oltári Pany Márie do rúk pátra provinciála Antóna Mihálika za prítomnosti pátra Janegu a brata Genciána v zamknutom kostole Pany Márie na Kalvárii v Nitre. Potom  som pokračoval v štúdiu  filozofie a teológie pod vedením pátra Janegu zo SVD. Štúdium som ukončil v roku 1975 a potom nastal čas čakania a skúšania či som hodný toho aby som mohol byť vysvätený.  Deň vysviacky prišiel a   v roku 1979 som prijal tajne sviatosť Kristovho kňazstva v poľskom Plocku. V rámci dopĺňania svojich teologických vedomostí absolvoval som  5 mesačný intenzívny teologický kurz v roku 1993 v Ríme. Kurz bol pre mňa veľkým prínosom, nie len po stránke doplnenia vedomostí, ale aj po stránke života v komunite, v poznaní mesta Rím, ako aj samotného Vatikánu a letného sídla sv. otca Castekgandolf, kde všetkých účastníkov prijal na súkromnej audiencii sv. otec Ján Pavol II. Audiencia začala koncelebráciou svätej omše so s. otcom v jeho kaplnke, kde nám po sv. omši každému účastníkovi daroval sv. ruženec a s každým prehovoril osobne. Potom audiencia pokračovala na nádvorí paláca. Bola to veľmi zaujímavá skupina kňazov zo 16. zemí z piatich kontinentov, traja sme boli bielej farby. Na život v tejto komunite v Nemi mám veľmi pekné a trvalé spomienky.

Po návrate z Ríma pred Vianocami 1993 Vianoce som prežil v bratislavskej komunite. V januári som sa ohlásil otcovi biskupovi Rudolfovi Balážovi, že už som sa vrátil a že môžeme zahájiť prípadný môj prechod do banskobystrického biskupstva. Pozval ma na 20. januára 1994 do Badína. Sprevádzal ma páter provinciál Štefan Horvát, čo bolo pre mňa veľkým šťastím, lebo medzi časom otec biskup Baláž zmenil svoje názory a žiadal odomňa veci, ktoré už neprichádzali v mojom živote do úvahy a tak som sa mu poďakoval za dôveru a odišiel som spolu s pátrom provinciálom s tým, že som otcovi biskupovi povedal: „Keď ma nechceš takého aký som tak prepáč odchádzam a odpusť, že som Ťa zdržal, s Bohom“ a odišiel som. Vyprevadil nás pán rektor seminára, ktorý mi znovu povedal: „Jožko ale my by sme ťa predsa potreboval.“ Odpoveď z mojich úst znela: „Keď ma nechcete takého aký som, tak to nie možné“, podal som ruku a sadol som do auta. Cestou mi páter Horvát povedal, že aby som napísal biskupovi Balážovi. Odpovedal som pátrovi – a načo, myslíš, že on zmení svoje myslenie. O krátky čas mi páter Horvát potvrdil moje slová, lebo niečo od neho chcel a dopadol tak ako ja. Ostal som v Bratislave a už koncom januára sa na pátra provinciála obrátil otec Jozef  Oprala SJ a požiadal ho aby som prišiel prednášať na novo otvorený študijný odbor – Katechetiku. A tak od  februára 1994 som prednášal ekumenizmus a misiológiu, filozofickú teológiu ako aj dogmatickú teológiu, dejiny stredovekej filozofie  na Vysokej pedagogickej škole v Nitre. Po necelých troch rokoch pôsobenia na UKF (predtým VŠP) som sa habilitoval v odbore systematická filozofia prácou Život z pohľadu evolúcie a kreácie. Môj úväzok sa postupne zvyšoval až som dosiahol plný úväzok, čo v mojom veku už nebolo málo. Vo funkcii vysokoškolského učiteľa som zistil potrebu kníh z oblasti kryštalizovania sa svetového názoru, a to ma priviedlo k napísaniu monografie – Život z pohľadu evolúcie a kreácie.  Ďalej rovnako sa ukázala potreba vybudovať kurz kresťanskej filozofie, hlavne pre budúcich učiteľov náboženstva a z tohto dôvodu som napísal knihy „Ranokresťanská filozofia“, „Scholastická filozofia“, „Filozofia renesancie a baroka“, „Filozofia osvietenstva, romantizmu a idealizmu“, „Dejiny filozofie devätnásteho storočia“ (Filozofia pozitivizmu, hegelianizmu a novokantovstva) a  „Dejíny filozofie dvadsiateho storočia“. Žiadalo sa mi vytvoriť kurz kresťanskej filozofie  nielen pre starovek a stredovek, novovek,  ale aj pre 20. stor. Pre potreby pastorácie napísal som pastorálne príručky: Zákony zo Sinaja, Sedem darov Ducha svätého a Sedem hlavných hriechov, Sedem sviatostí, ktoré  som v spolupráci  s Rím. kat. farským úradom Najsv. Trojice v Bratislave postupne vydal. V roku 2002 som vydal vo vydavateľstve Lúč knižku Sedem sviatostí. Sedem hlavných hriechov a Sedem darov Ducha svätého, Šesť hlavných právd kresťanskej viery a v reedícii Desatoro a pätoro prikázaní.   Toho času je v príprave vydanie Svätá omša (dejiny a výklad). Svoje vedecké snahy som realizoval v rámci výskumnej úlohy WEGA: Dobrý človek(2003-2006), za čo som obdržal Cerifikát úspešného riešiteľa. V rokoch 2007 až 2008 som bol vedúcim riešiteľom v dvoch úlohách: 1x WEG a 1x KEGA.  V roku 2009 som ukončil moje pôsobenie na Univerzite Konštantína Filozofa

V záujme overenia si svojho pôsobenia pri výchove budúcich učiteľov náboženskej výchovy, vypomáhal som krátko v pastorácii vo farnosti Bratislava Nové Mesto – Blumentál, potom som postupne prešiel do farnosti  Najsv. Trojice, kde som pôsobil až do roku 2009, v kostole sv. Ladislava, necelý rok 2008, v kostole Bratislava Nové Mesto (Blumentál)  v Bratislave, kde aj v súčasnosti slúžim poslednú večernú svätú omšu a cez týždeň slúžim  v kostole Milosrdných bratov, SNP Bratislava.  Po  30 ročnom pôsobení v SAV ako biofyzik zmenil som svoje pracovné zameranie a začal som realizovať svoje pôvodne chcené povolanie ako duchovný v pastorácii a hlavne ako učiteľ filozofie a teológie na UKF v Nitre a v Bratislave. V rámci svojho pracovného úväzku  založil som  Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda pri FF UKF v Nitre, ktorý som tri roky  viedol. Keď som dosiahol 77 rokov, dekanka Filozofickej fakulty mi oznámila, že už neobnoví so mnou pracovnú zmluvu a tak ocitol som sa na úplnom dôchodku.

Vďaka Pánu Bohu dlho som nebol v stave nepotrebného človeka a otec generálny vikár bratislavského arcibiskupstva Mons. Ján Formánek má požiadal o službu v kostole Milosrdných bratov  v Bratislave a tak slúžim Pánu Bohu a jeho ľudu.